Informácie o súťaži
Sieň slávy
Medzinárodná hokejová federácia oznámila mená hráčov, ktorí budú v roku 2019 uvedení do Siene slávy.
Švédsky rekordman Jörgen Jönsson, americká legenda Mike Modano, Slováci Žigmund Pálffy a Miroslav Šatan, ako aj najúspešnejšia hokejistka sveta v histórii, Hayley Wickenheiserová, budú uvedení do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie v kategórii hráčov. Zosnulý Boris Alexandrov, bývalý hráč Sovietskeho zväzu a tréner reprezentácie v jeho rodnom Kazachstane, bude uvedený v kategórii rozvoja.
Bývalý bulharský brankár Konstantin Mihaylov bude ocenený Cenou Richarda “Bibiho” Torrianiho za jeho dlhú a neprekonateľnú kariéru, zatiaľ čo Cena Paula Loicqa za mimoriadne zásluhy svetovému hokeju poputuje zosnulému Jimovi Johannsonovi zo Spojených štátov.
Ceremoniál sa bude konať 26. mája 2019 v hlavnom meste Slovenska, Bratislave, pred zápasmi o medaile 2019 IIHF Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji.
S novými prírastkami bude mať IIHF Sieň slávy 224 členov.
Švédsky rekordman Jörgen Jönsson, americká legenda Mike Modano, Slováci Žigmund Pálffy a Miroslav Šatan, ako aj najúspešnejšia hokejistka sveta v histórii, Hayley Wickenheiserová, budú uvedení do Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie v kategórii hráčov. Zosnulý Boris Alexandrov, bývalý hráč Sovietskeho zväzu a tréner reprezentácie v jeho rodnom Kazachstane, bude uvedený v kategórii rozvoja.
Bývalý bulharský brankár Konstantin Mihaylov bude ocenený Cenou Richarda “Bibiho” Torrianiho za jeho dlhú a neprekonateľnú kariéru, zatiaľ čo Cena Paula Loicqa za mimoriadne zásluhy svetovému hokeju poputuje zosnulému Jimovi Johannsonovi zo Spojených štátov.
Ceremoniál sa bude konať 26. mája 2019 v hlavnom meste Slovenska, Bratislave, pred zápasmi o medaile 2019 IIHF Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji.
S novými prírastkami bude mať IIHF Sieň slávy 224 členov.
Boris Alexandrov
narodený v Usť-Kamenogorsku, Sovietsky zväz (Kazachstan), 13. novembra 1955
zomrel v Ust-Katave, Rusko, 31. júla 2002
Každá hokejová krajina má svojho hrdinu a Kazachstan má medzi svojimi hviezdami jednu obrovskú – Borisa Alexandrova. Napriek jeho predčasnej smrti vo veku 46 rokov počas dopravnej nehody, dnes môžeme hovoriť o jeho pozoruhodných výkonoch v role trénera kazašskej reprezentácie.
Alexandrov sa narodil v Sovietskom zväze a vyrastal popri mnohých skvelých hráčoch tejto krajiny, popri hráčoch, ktorých tak dobre poznáme – Tretiakovi, Vasilievovi, Maltsevovi, Mihaylovi, Charlamovi. Ako každý hráč toto ročníka, Alexandrov vedel dobre korčuľovať a ako ľavý krídelník vedel aj skórovať. Nemal mohutnú postavu, ale vedel poriadne bodyčekovať a mal obrovské srdce.
Alexandrov sledoval Summit Series doma na televízore, no už o rok neskôr ho skvelý Anatoli Firsov zavolal hrať za CSKA Moskva.
V medzinárodných kruhoch, Alexandrovov najlepší gól padol pravdepodobne na Silvestra v roku 1975, v Montreal Forum. Vo veku 20 rokov bol najmladším hráčom tímu, ale v tretej tretine strelil vyrovnávajúci gól zápasu, ktorý mnohí považujú za najväčšiu exhibíciu aká sa kedy konala, v pôsobivej hre 3 na 3, v ktorej bol Tretiak úžasný. Kanaďania prestrieľali ruskú zbornú pomerom 38:13, ale po spravodlivom rozdelení šiestich gólov si tímy potriasli rukou.
V roku 1976 Alexandrov pomohol ZSSR vyhrať zlato na Olympiáde a neskôr hral v úvodnom Kanadskom pohári. V lige hral väčšinu z dvadsiatich rokov, najprv v Moskve a potom v Usť-Kamenogorsku. Ale hrdinom Kazachstanu, ktorý dosiahol samostatnosť 25. októbra 1990 sa stal až potom, čo zavesil korčule na klinec.
Kazachstan sa k IIHF pridal v roku 1992 a ako samostatný národ hral po prvýkrát o rok neskôr, v C kategórii majstrovstiev sveta. Alexandrov hral za svoju krajinu na majstrovstvách 1995 a v roku 1996 sa stal trénerom, rok potom, čo ukončil hráčsku kariéru. Jeho účinok na hráčov bol okamžitý. V tom roku Kazaši vyhrali C kategóriu, v roku 1997 vyhrali B kategóriu a v roku 1998 už hrali v A kategórii. Rozhodne to bola raketová rýchlosť.
Ale než kazašský tím hral na Majstrovstvách sveta 1998, ešte väčší úspech zaznamenal v sezóne 1996/97 v kvalifikácii na Olympiádu. Pod vedením Alexandrova Kazaši vyhrali všetky tri zápasy prvého kola vo februári 1996 a o rok neskôr v poslednej sérii zápasov o prvé miesto remízovali s Bieloruskom, čím si zabezpečili miesto v Nagane vo februári 1998. Kazaši tak hrali tri zápasy prvého kola Olympiády, ktoré boli kvalifikáciou do hlavného kola, kde hrali tie najlepšie tímy a tiež hráči z NHL.
Alexandrov trénoval reprezentáciu ešte ďalšie štyri roky a jeho kariéra trénera kazašského tímu zrkadlila jeho roky v úlohe trénera Torpedo Usť-Kamenogorsku v ligovej súťaži. No jedného letného dňa v roku 2002, keď šoféroval z Ufy do Čeľabinsku, zomrel pri autonehode. Jeho život skončil priskoro, ale jeho nesmierny vplyv na hru v jeho rodnej krajine prežil túto tragédiu.
narodený v Usť-Kamenogorsku, Sovietsky zväz (Kazachstan), 13. novembra 1955
zomrel v Ust-Katave, Rusko, 31. júla 2002
Alexandrov sa narodil v Sovietskom zväze a vyrastal popri mnohých skvelých hráčoch tejto krajiny, popri hráčoch, ktorých tak dobre poznáme – Tretiakovi, Vasilievovi, Maltsevovi, Mihaylovi, Charlamovi. Ako každý hráč toto ročníka, Alexandrov vedel dobre korčuľovať a ako ľavý krídelník vedel aj skórovať. Nemal mohutnú postavu, ale vedel poriadne bodyčekovať a mal obrovské srdce.
Alexandrov sledoval Summit Series doma na televízore, no už o rok neskôr ho skvelý Anatoli Firsov zavolal hrať za CSKA Moskva.
V medzinárodných kruhoch, Alexandrovov najlepší gól padol pravdepodobne na Silvestra v roku 1975, v Montreal Forum. Vo veku 20 rokov bol najmladším hráčom tímu, ale v tretej tretine strelil vyrovnávajúci gól zápasu, ktorý mnohí považujú za najväčšiu exhibíciu aká sa kedy konala, v pôsobivej hre 3 na 3, v ktorej bol Tretiak úžasný. Kanaďania prestrieľali ruskú zbornú pomerom 38:13, ale po spravodlivom rozdelení šiestich gólov si tímy potriasli rukou.
V roku 1976 Alexandrov pomohol ZSSR vyhrať zlato na Olympiáde a neskôr hral v úvodnom Kanadskom pohári. V lige hral väčšinu z dvadsiatich rokov, najprv v Moskve a potom v Usť-Kamenogorsku. Ale hrdinom Kazachstanu, ktorý dosiahol samostatnosť 25. októbra 1990 sa stal až potom, čo zavesil korčule na klinec.
Kazachstan sa k IIHF pridal v roku 1992 a ako samostatný národ hral po prvýkrát o rok neskôr, v C kategórii majstrovstiev sveta. Alexandrov hral za svoju krajinu na majstrovstvách 1995 a v roku 1996 sa stal trénerom, rok potom, čo ukončil hráčsku kariéru. Jeho účinok na hráčov bol okamžitý. V tom roku Kazaši vyhrali C kategóriu, v roku 1997 vyhrali B kategóriu a v roku 1998 už hrali v A kategórii. Rozhodne to bola raketová rýchlosť.
Ale než kazašský tím hral na Majstrovstvách sveta 1998, ešte väčší úspech zaznamenal v sezóne 1996/97 v kvalifikácii na Olympiádu. Pod vedením Alexandrova Kazaši vyhrali všetky tri zápasy prvého kola vo februári 1996 a o rok neskôr v poslednej sérii zápasov o prvé miesto remízovali s Bieloruskom, čím si zabezpečili miesto v Nagane vo februári 1998. Kazaši tak hrali tri zápasy prvého kola Olympiády, ktoré boli kvalifikáciou do hlavného kola, kde hrali tie najlepšie tímy a tiež hráči z NHL.
Alexandrov trénoval reprezentáciu ešte ďalšie štyri roky a jeho kariéra trénera kazašského tímu zrkadlila jeho roky v úlohe trénera Torpedo Usť-Kamenogorsku v ligovej súťaži. No jedného letného dňa v roku 2002, keď šoféroval z Ufy do Čeľabinsku, zomrel pri autonehode. Jeho život skončil priskoro, ale jeho nesmierny vplyv na hru v jeho rodnej krajine prežil túto tragédiu.
Jörgen Jönsson
narodený v Angelholme, Švédsko, 29. septembra 1972
Počas dlhej a výnimočnej histórie švédskeho hokeja žiaden iný hráč nenosil dres Troch koruniek častejšie než Jörgen Jönsson. Švédsky dres si počas svojej kariéry, korá bola úspešnejšia ako kariéra ktoréhokoľvek jeho švédskeho kolegu v celej histórii, obliekol až 285-krát.
Center Jönsson sa ako hráč v tínedžerských rokoch zdokonaľoval v klube Rogle v jeho rodnom meste Angelholme. V roku 1994 ho draftovalo Calgary ako 227. hráča v poradí. Nemal však záujem sťahovať sa do severnej Ameriky a namiesto toho prešiel z tímu Rogle do tímu Farjestad v Karlstade, kde pôsobil mnoho rokov.
Avšak v roku 1999 napokon súhlasil, že to v NHL skúsi, keďže jeho brat Kenny, kapitán tímu, tam mal úspešnú kariéru. Jörgen podpísal zmluvu s New York Islanders, kde pôsobil aj jeho brat, ako voľný hráč. Jörgen však dal jasne najavo, že v NHL sa neplánuje zdržať dlho. Výsledkom bolo to, že neskôr počas jeho prvej sezóny v súťaži bol vymenený do Anaheimu za iného Švéda, Johana Davidssona.
Jörgenovi chýbalo Švédsko a rodinný život, a tak dodržal slovo a po jednej sezóne v NHL sa teraz už 28-ročný hráč rozhodol pre návrat domov a pokračovať vo svojej kariére vo Farjestade.
Jönsson sa rozvíjal pomaly a nikdy nehral na juniorských majstrovstvách sveta. Jeho prvým turnajom boli Olympijské hry 1994 v Lillehammeri, keď mal 21 rokov, kde hral spolu s bratom Kennym. Táto Olympiáda sa preslávila gólom Petra Forsberga, ktorý strelil tento gól jednou rukou v nájazde proti Kanade a ktorý tak Trom korunkám zabezpečil ich prvé olympijské zlato.
Neskôr v tom istom roku pomohol Jörgen Švédsku vyhrať bronz na Majstrovstvách sveta. Boli to jeho prvé z dvanástich majstrovstiev sveta. Neobjavil sa na majstrovstvách sveta 1995 ani 1996, ale od roku 1997 hral na MS 11-krát v rade, vyhral dve zlaté, tri strieborné a štyri bronzové medaily. Jeho 104 zápasov na majstrovstvách sveta ho radí na 11. miesto v celosvetovom zozname.
Jönsson bol počas svojej 15-ročnej medzinárodnej kariéry kapitánom Troch koruniek šesť rokov po sebe (2000-2005) a ako kapitán odohral viac zápasov než ktokoľvej iný v histórii švédskeho tímu. Skvelý korčuliar bol skúsený v ofenzíve a rovnako dobrý aj v obrane – bol tým hráčom, bez ktorého žiaden tím nemá šancu vyhrať.
Jönsson je súčasťou dvoch výnimočných skupín. On, jeho brat Kenny a Peter Forsberg sú jedinými hráčmi, ktorí vyhrali olympijské zlato v roku 1994 ako aj v roku 2006, čo je pôsobivým dôkazom dlhej kariéry.
Jönsson tiež patrí k tým ôsmim hráčom, ktorí v rovnakom roku vyhrali zlato na Olympiáde aj na Majstrovstách sveta, a to v roku 2006, jedinýkrát, kedy sa to v histórii IIHF stalo. A, samozrejme, Jönsson je jediným hráčom, ktorý je na oboch týchto zoznamoch historických úspechov.
Jönsson korčule zavesil na klinec v roku 2009 a po 13 sezónach vo Farjestade sa klub rozhodol vyradiť jeho číslo 21. V roku 2012 sa stal 58. hráčom uvedeným do švédskej hokejovej Siene slávy.
narodený v Angelholme, Švédsko, 29. septembra 1972
Center Jönsson sa ako hráč v tínedžerských rokoch zdokonaľoval v klube Rogle v jeho rodnom meste Angelholme. V roku 1994 ho draftovalo Calgary ako 227. hráča v poradí. Nemal však záujem sťahovať sa do severnej Ameriky a namiesto toho prešiel z tímu Rogle do tímu Farjestad v Karlstade, kde pôsobil mnoho rokov.
Avšak v roku 1999 napokon súhlasil, že to v NHL skúsi, keďže jeho brat Kenny, kapitán tímu, tam mal úspešnú kariéru. Jörgen podpísal zmluvu s New York Islanders, kde pôsobil aj jeho brat, ako voľný hráč. Jörgen však dal jasne najavo, že v NHL sa neplánuje zdržať dlho. Výsledkom bolo to, že neskôr počas jeho prvej sezóny v súťaži bol vymenený do Anaheimu za iného Švéda, Johana Davidssona.
Jörgenovi chýbalo Švédsko a rodinný život, a tak dodržal slovo a po jednej sezóne v NHL sa teraz už 28-ročný hráč rozhodol pre návrat domov a pokračovať vo svojej kariére vo Farjestade.
Jönsson sa rozvíjal pomaly a nikdy nehral na juniorských majstrovstvách sveta. Jeho prvým turnajom boli Olympijské hry 1994 v Lillehammeri, keď mal 21 rokov, kde hral spolu s bratom Kennym. Táto Olympiáda sa preslávila gólom Petra Forsberga, ktorý strelil tento gól jednou rukou v nájazde proti Kanade a ktorý tak Trom korunkám zabezpečil ich prvé olympijské zlato.
Neskôr v tom istom roku pomohol Jörgen Švédsku vyhrať bronz na Majstrovstvách sveta. Boli to jeho prvé z dvanástich majstrovstiev sveta. Neobjavil sa na majstrovstvách sveta 1995 ani 1996, ale od roku 1997 hral na MS 11-krát v rade, vyhral dve zlaté, tri strieborné a štyri bronzové medaily. Jeho 104 zápasov na majstrovstvách sveta ho radí na 11. miesto v celosvetovom zozname.
Jönsson bol počas svojej 15-ročnej medzinárodnej kariéry kapitánom Troch koruniek šesť rokov po sebe (2000-2005) a ako kapitán odohral viac zápasov než ktokoľvej iný v histórii švédskeho tímu. Skvelý korčuliar bol skúsený v ofenzíve a rovnako dobrý aj v obrane – bol tým hráčom, bez ktorého žiaden tím nemá šancu vyhrať.
Jönsson je súčasťou dvoch výnimočných skupín. On, jeho brat Kenny a Peter Forsberg sú jedinými hráčmi, ktorí vyhrali olympijské zlato v roku 1994 ako aj v roku 2006, čo je pôsobivým dôkazom dlhej kariéry.
Jönsson tiež patrí k tým ôsmim hráčom, ktorí v rovnakom roku vyhrali zlato na Olympiáde aj na Majstrovstách sveta, a to v roku 2006, jedinýkrát, kedy sa to v histórii IIHF stalo. A, samozrejme, Jönsson je jediným hráčom, ktorý je na oboch týchto zoznamoch historických úspechov.
Jönsson korčule zavesil na klinec v roku 2009 a po 13 sezónach vo Farjestade sa klub rozhodol vyradiť jeho číslo 21. V roku 2012 sa stal 58. hráčom uvedeným do švédskej hokejovej Siene slávy.
Mike Modano
narodený v Livonii, Michigan, Spojené štáty, 7. júna 1970
Nepochybne najlepší hráč zo Spojených štátov, Mike Modano, bol tak neľútostným súťažiacim ako aj hráčom – džentlmenom. Jeho rýchlosť a streľba sa počas jeho dvadstaťročnej kariéry stali jeho typickou črtou. Hrával v NHL aj v medzinárodných súťažiach.
Základom Modanovej kariéry bola NHL. Vyrastal v Michigane a juniorský hokej hral na kanadský spôsob, jeho snom teda bola NHL a Stanley Cup. V roku 1998 bol ako prvý draftovaný Minnesotou, iba druhý Američan, ktorému sa dostalo takej pocty. Pred a po tomto výbere po prvýkrát hral na medzinárodnej úrovni, za tím USA na juniorských Majstrovstvách sveta.
Modano prišiel do NHL v sezóne 1989/90 a urobil tak bez zaváhania. Vo svojej prvej sezóne strelil 29 gólov a zaznamenal 75 bodov. Po včasnom vypadnutí v play-off si na konci sezóny zahral na svetovom šampionáte.
So svojími schopnosťami bol Modano súčasťou novej generácie amerických talentov, do ktorej patria mená ako Keith Tkachuk, Jeremy Roenick, Brett Hull a Brian Leetch. Boli to práve tieto hviezdy, ktoré o sebe po prvýkrát dali vedieť na Kanadskom pohári v roku 1991, kedy sa prebojovali až do finále turnaja proti Kanade. Napriek prehre na dva víťazné zápasy sa táto skupina hráčov presadila o päť rokov neskôr na prvom Svetovom pohári.
Medzi týmito dvoma turnajmi Modano zaznamenal najproduktívnejšie roky v NHL. Zostal s tímom, keď sa v roku 1993 klub sťahoval z Minessoty do Dallasu a v Texase počas prvého roka zaznamenal svoju jedinú sezónu, kedy strelil 50 gólov.
No v roku 1996 Modano a jeho generácia amerických hráčov prispeli k historickému momentu svetového hokeja. Vo finálovom súboji proti Kanade na prvom Svetovom pohári to boli práve títo papierovo slabší súperi, ktorí prekvapili, zaskočili domácich a v rozhodujúcom treťom zápase v Montreali vyhrali 5:2. Toto víťazstvo bolo najdôležitejším v Spojených štátoch od Zázraku na ľade v roku 1980. Jadro tohto tímu vskutku vyrástlo inšpirované olympijským zlatom z roku 1980 a teraz bol rad na nich, aby inšpirovali ďalšiu generáciu.
O dva roky neskôr bol Modano nominovaný na hry v Nagane, prvé s účasťou hráčov z NHL, no piate miesto nebolo pre tím nezabudnuteľným. No už o štyri roky Modano na domácom ľade pomohol Američanom dostať sa do finále, kde však prehrali s Kanadou.
Modano hral aj na Svetovom pohári 2004, čím je jedným z mála, ktorí hrali v rokoch 1991, 1996 a 2004 a o rok neskôr bol kapitánom tímu USA na Majstrovstvách sveta po výlukovej sezóne. Svoju medzinárodnú kariéru ukončil v Turíne, kde na Olympiáde 2006 Američania skončili so sklamaním na ôsmom mieste.
V NHL bola Modanovou najlepšou sezónou nepochybne sezóna 1998/99, kedy Stars porazili Buffalo po šiestich finálových zápasoch a vyhrali ich prvý a jediný Stanley Cup. Väčšinu zápasov play-off odohral so zlomeným zápästím, napriek tomu zvládol byť užitočným tvorcom hry, keď to bolo najviac potrebné, a v piatom a šiestom zápase asistoval na päť gólov.
Modano ukončil hráčsku kariéru v NHL v roku 2011 a v roku 2014 bol uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte. Štatistiky sú jasným znakom, že bol hráčom svetového formátu – 1 499 zápasov v základnej sezóne, 561 gólov, 1 374 bodov. Hrdý Američan z Michiganu, na ktorého je Texas hrdý, mal hviezdnu kariéru od začiatku do konca.
narodený v Livonii, Michigan, Spojené štáty, 7. júna 1970
Základom Modanovej kariéry bola NHL. Vyrastal v Michigane a juniorský hokej hral na kanadský spôsob, jeho snom teda bola NHL a Stanley Cup. V roku 1998 bol ako prvý draftovaný Minnesotou, iba druhý Američan, ktorému sa dostalo takej pocty. Pred a po tomto výbere po prvýkrát hral na medzinárodnej úrovni, za tím USA na juniorských Majstrovstvách sveta.
Modano prišiel do NHL v sezóne 1989/90 a urobil tak bez zaváhania. Vo svojej prvej sezóne strelil 29 gólov a zaznamenal 75 bodov. Po včasnom vypadnutí v play-off si na konci sezóny zahral na svetovom šampionáte.
So svojími schopnosťami bol Modano súčasťou novej generácie amerických talentov, do ktorej patria mená ako Keith Tkachuk, Jeremy Roenick, Brett Hull a Brian Leetch. Boli to práve tieto hviezdy, ktoré o sebe po prvýkrát dali vedieť na Kanadskom pohári v roku 1991, kedy sa prebojovali až do finále turnaja proti Kanade. Napriek prehre na dva víťazné zápasy sa táto skupina hráčov presadila o päť rokov neskôr na prvom Svetovom pohári.
Medzi týmito dvoma turnajmi Modano zaznamenal najproduktívnejšie roky v NHL. Zostal s tímom, keď sa v roku 1993 klub sťahoval z Minessoty do Dallasu a v Texase počas prvého roka zaznamenal svoju jedinú sezónu, kedy strelil 50 gólov.
No v roku 1996 Modano a jeho generácia amerických hráčov prispeli k historickému momentu svetového hokeja. Vo finálovom súboji proti Kanade na prvom Svetovom pohári to boli práve títo papierovo slabší súperi, ktorí prekvapili, zaskočili domácich a v rozhodujúcom treťom zápase v Montreali vyhrali 5:2. Toto víťazstvo bolo najdôležitejším v Spojených štátoch od Zázraku na ľade v roku 1980. Jadro tohto tímu vskutku vyrástlo inšpirované olympijským zlatom z roku 1980 a teraz bol rad na nich, aby inšpirovali ďalšiu generáciu.
O dva roky neskôr bol Modano nominovaný na hry v Nagane, prvé s účasťou hráčov z NHL, no piate miesto nebolo pre tím nezabudnuteľným. No už o štyri roky Modano na domácom ľade pomohol Američanom dostať sa do finále, kde však prehrali s Kanadou.
Modano hral aj na Svetovom pohári 2004, čím je jedným z mála, ktorí hrali v rokoch 1991, 1996 a 2004 a o rok neskôr bol kapitánom tímu USA na Majstrovstvách sveta po výlukovej sezóne. Svoju medzinárodnú kariéru ukončil v Turíne, kde na Olympiáde 2006 Američania skončili so sklamaním na ôsmom mieste.
V NHL bola Modanovou najlepšou sezónou nepochybne sezóna 1998/99, kedy Stars porazili Buffalo po šiestich finálových zápasoch a vyhrali ich prvý a jediný Stanley Cup. Väčšinu zápasov play-off odohral so zlomeným zápästím, napriek tomu zvládol byť užitočným tvorcom hry, keď to bolo najviac potrebné, a v piatom a šiestom zápase asistoval na päť gólov.
Modano ukončil hráčsku kariéru v NHL v roku 2011 a v roku 2014 bol uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte. Štatistiky sú jasným znakom, že bol hráčom svetového formátu – 1 499 zápasov v základnej sezóne, 561 gólov, 1 374 bodov. Hrdý Američan z Michiganu, na ktorého je Texas hrdý, mal hviezdnu kariéru od začiatku do konca.
Žigmund Pálffy
narodený v Skalici, Československo (Slovensko), 5. mája 1972
Slovenský vlajkonosič na otváracom ceremoniáli Olympijských hier 2010 vo Vancouveri, Žigmund Pálffy, bol hokejovým hrdinom malej hokejovej krajiny viac ako 15 rokov.
Pállfymu netrvalo dlho presadiť sa na svetovej scéne. Po senzačných MS juniorov 1991, počas ktorých v každom zápase strelil gól a pomohol Československu vyhrať bronz, bol Pálffy draftovaný ako 24. hráč v poradí New Yorkom Islanders. V tú jeseň hral na Kanadskom pohári za Československo a následne dva roky hral za Duklu Trenčín, než sa cítil dosť dobrý na to, aby skúsil NHL. Avšak keď prišiel na Long Island, nebol ešte úplne pripravený.
Pálffy však vytrval a po dvoch rokoch prevažne v nižších súťažiach sa jeho odhodlanie dočkalo odmeny. Po tréningovom kempe v roku 1995 sa dostal do tímu a nasledovali dve produktívne sezóny, v ktorých nazbieral 177 a 161 bodov.
Počas jeho prvých dní v severnej Amerike hral Pállfy aj za Slovensko na Olympiáde 1994, ktorá bola historickým momentom pre krajinu, ktorá sa do Lillehammeru musela kvalifikovať a ktorá bola prvým turnajom pre Slovensko ako samostatnú krajinu.
No najlepší moment slovenského hokeja mal ešte len prísť. Na začiatku Olympiády v roku 2002 NHL neuvoľnila všetkých slovenských hráčov včas a tím skončil až na neuspokojivom 13. mieste. Každý slovenský hráč v NHL a na svete vedel, že Slovensko patrí do svetovej špičky a na Majstrovstvách sveta, ktoré sa konali o niekoľko týždňov neskôr, boli odhodlaní to dokázať.
Slováci porazili všetky tímy, vrátane Kanady vo štvrťfinále, ktoré vyhrali 3:2. v semifinále proti Švédsku sa rozhodovalo v samostatných nájazdoch. Pálffy premenil rozhodujúci nájazd a doviedol tak Slovensko do boja o zlaté medaily.
Ak ste Slovák alebo Slovenka, samozrejme viete, kde ste boli 11. mája 2002 poobede, keď Peter Bondra premenil nahrávku od Pálffyho presne 100 sekúnd pred koncom zápasu, vďaka čomu Slovensko vyhralo 4:3 nad Ruskom a získalo zlato. Stále je to rozhodujúci moment v hokejovej histórii krajiny.
O rok neskôr pomohol Pálffy Slovensku na svetovom šampionáte vyhrať bronz, ale v polovici sezóny 2005/06 v NHL oznámil koniec svojej kariéry kvôli pretrvávajúcemu zraneniu ramena. Pálffy sa vrátil domov, zotavil sa a do hry sa vrátil po dvoch rokoch. Napokon hral aj na Olympiáde vo Vancouveri, jeho poslednom medzinárodnom turnaji.
Jeho hokejová kariéra bola plná skvelých momentov. Trikrát hral na Olympiáde, v roku 1994 viedol rebríček bodovania. So spoluhráčom Jozefom Štumpelom sa delili o pozíciu lídra v počte strelených gólov na MS 2003 a v dvanástich sezónach v NHL šesťkrát strelil minimálne 30 gólov za sezónu. S 684 zápasmi odohranými v základnej sezóne má priemer viac ako bod na zápas.
Na ľade NHL, ale aj tom medzinárodnom, bol ako doma. Pálffy bol skvelým korčuliarom a prirodzeným strelcom, športovým hráčom, ktorého súťaživá povaha bola práve tak pôsobivá ako jeho streľba. Ale predovšetkým bol jedným z hrdinov z roku 2002, tímu, ktorý malinké Slovensko dotiahol až na vrchol hokejového sveta.
narodený v Skalici, Československo (Slovensko), 5. mája 1972
Pállfymu netrvalo dlho presadiť sa na svetovej scéne. Po senzačných MS juniorov 1991, počas ktorých v každom zápase strelil gól a pomohol Československu vyhrať bronz, bol Pálffy draftovaný ako 24. hráč v poradí New Yorkom Islanders. V tú jeseň hral na Kanadskom pohári za Československo a následne dva roky hral za Duklu Trenčín, než sa cítil dosť dobrý na to, aby skúsil NHL. Avšak keď prišiel na Long Island, nebol ešte úplne pripravený.
Pálffy však vytrval a po dvoch rokoch prevažne v nižších súťažiach sa jeho odhodlanie dočkalo odmeny. Po tréningovom kempe v roku 1995 sa dostal do tímu a nasledovali dve produktívne sezóny, v ktorých nazbieral 177 a 161 bodov.
Počas jeho prvých dní v severnej Amerike hral Pállfy aj za Slovensko na Olympiáde 1994, ktorá bola historickým momentom pre krajinu, ktorá sa do Lillehammeru musela kvalifikovať a ktorá bola prvým turnajom pre Slovensko ako samostatnú krajinu.
No najlepší moment slovenského hokeja mal ešte len prísť. Na začiatku Olympiády v roku 2002 NHL neuvoľnila všetkých slovenských hráčov včas a tím skončil až na neuspokojivom 13. mieste. Každý slovenský hráč v NHL a na svete vedel, že Slovensko patrí do svetovej špičky a na Majstrovstvách sveta, ktoré sa konali o niekoľko týždňov neskôr, boli odhodlaní to dokázať.
Slováci porazili všetky tímy, vrátane Kanady vo štvrťfinále, ktoré vyhrali 3:2. v semifinále proti Švédsku sa rozhodovalo v samostatných nájazdoch. Pálffy premenil rozhodujúci nájazd a doviedol tak Slovensko do boja o zlaté medaily.
Ak ste Slovák alebo Slovenka, samozrejme viete, kde ste boli 11. mája 2002 poobede, keď Peter Bondra premenil nahrávku od Pálffyho presne 100 sekúnd pred koncom zápasu, vďaka čomu Slovensko vyhralo 4:3 nad Ruskom a získalo zlato. Stále je to rozhodujúci moment v hokejovej histórii krajiny.
O rok neskôr pomohol Pálffy Slovensku na svetovom šampionáte vyhrať bronz, ale v polovici sezóny 2005/06 v NHL oznámil koniec svojej kariéry kvôli pretrvávajúcemu zraneniu ramena. Pálffy sa vrátil domov, zotavil sa a do hry sa vrátil po dvoch rokoch. Napokon hral aj na Olympiáde vo Vancouveri, jeho poslednom medzinárodnom turnaji.
Jeho hokejová kariéra bola plná skvelých momentov. Trikrát hral na Olympiáde, v roku 1994 viedol rebríček bodovania. So spoluhráčom Jozefom Štumpelom sa delili o pozíciu lídra v počte strelených gólov na MS 2003 a v dvanástich sezónach v NHL šesťkrát strelil minimálne 30 gólov za sezónu. S 684 zápasmi odohranými v základnej sezóne má priemer viac ako bod na zápas.
Na ľade NHL, ale aj tom medzinárodnom, bol ako doma. Pálffy bol skvelým korčuliarom a prirodzeným strelcom, športovým hráčom, ktorého súťaživá povaha bola práve tak pôsobivá ako jeho streľba. Ale predovšetkým bol jedným z hrdinov z roku 2002, tímu, ktorý malinké Slovensko dotiahol až na vrchol hokejového sveta.
Miroslav Šatan
narodený v Jacovciach, Československo (Slovensko), 22. októbra 1974
Legenda prvej generácie slovenských hráčov potom, čo krajina dosiahla nezávislosť na začiatku 90. rokov, Miro Šatan, bol absolútnym profesionálom, lídrom tabuliek a inšpiráciou pre spoluhráčov aj deti.
Spolu s Petrom Šťastným, Žiggym Pálffym a Róbertom Petrovickým, Šatan v polovici 90. rokov dosiahol na dva míľniky. Svojej novej krajine pomohol kvalifikovať sa na Olympiádu 1994 (kde viedol turnaj s deviatimi gólmi) a zároveň pomohol tímu prebojovať sa z C kategórie Majstrovstiev sveta (tiež v roku 1994) do B kategórie (v roku 1995) a napokon to A kategórie (1996). Slovensko tak dosiahlo náležité umiestnenie, hoci po rozpade Československa muselo začať takpovediac od piky.
Šatan bol úspešným v NHL aj na medzinárodných súťažiach hádam najviac spomedzi všetkých hráčov jeho éry. Dôvodom jeho uvedenia do IIHF Siene slávy sú jeho medzinárodné úspechy, no odohral aj 1 050 zápasov v základnej časti NHL a s Pittsburghom v roku 2009 vyhral Stanley Cup.
V roku 1993 bol Edmontonom draftovaný ako 111. hráč v poradí na základe silnej nováčikovskej sezóny v československej lige. Rok po jeho prvej seniorskej sezóne sa dostal do severnej Ameriky počas skrátenej výlukovej sezóny, kde hral za štyri tímy v troch ligách. Prvýkrát sa v NHL objavil v sezóne 1995/96 v drese Oilers a pred druhou NHL sezónou hral v septembri 1996 za Slovensko na jeho treťom veľkom turnaji, Svetovom pohári.
Šatana neskôr počas tej istej sezóny vymenili do Buffala a práve v drese Sabres zaznamenal množstvo svojich skvelých sezón v NHL, vrcholom ktorých bolo finále v roku 1999, kedy ale Sabres napokon prehrali s Dallasom.
O rok neskôr Slováci ukázali, čoho sú schopní, keď sa na Majstrovstvách sveta 2000 prebojovali až do finále, no prehrali so svojím najväčším rivalom, Českom, 3:5. Šatan, kapitán slovenskej reprezentácie, viedol v tabuľke skórovania (10 gólov) aj bodovania (12) a bol vyhlásený za najužitočnejšieho hráča turnaja.
O dva roky neskôr sa Slováci vrátili dokončiť to, čo začali, vyhrali zlaté medaily ako aj miesto v slovenskej histórii. Šatan bol kapitánom aj tohto tímu a vedenie IIHF ho vymenovalo za najlepšieho útočníka. Celkovo mal kapitánske „céčko“ na slovenskom drese deväťkrát, osemkrát na Majstrovstvách sveta a v roku 2004 na Svetovom pohári.
Jedným z výnimočných črtov Šatanovej kariéry je neslabnúca kvalita jeho hry. V roku 1994 viedol na Olympiáde v počte strelených gólov, no to aj v počte bodov v rokoch 2000 a 2002 na majstrovstvách sveta. Svoj jediný Stanley Cup vyhral s Pittsburghom v roku 2009 vo veku 34 rokov a v roku 2012 na Majstrovstvách sveta získal ďalšie striebro.
Šatan je jedným z dvoch hráčov, ktorí vyhrali striebro v roku 2000, zlato v roku 2002 a opäť striebro v roku 2012 (tým druhým je Michal Handzuš).
Keď v roku 2014 ukončil hráčsku kariéru, pokračoval v úspechoch na riadiacej úrovni. Bol menovaný generálnym manažérom tímu Európy na Svetovom pohári 2016, tímu, ktorý svet šokoval svojím postupom do finále proti Kanade. Následne sa stal generálnym manažérom slovenskej reprezentácie.
narodený v Jacovciach, Československo (Slovensko), 22. októbra 1974
Spolu s Petrom Šťastným, Žiggym Pálffym a Róbertom Petrovickým, Šatan v polovici 90. rokov dosiahol na dva míľniky. Svojej novej krajine pomohol kvalifikovať sa na Olympiádu 1994 (kde viedol turnaj s deviatimi gólmi) a zároveň pomohol tímu prebojovať sa z C kategórie Majstrovstiev sveta (tiež v roku 1994) do B kategórie (v roku 1995) a napokon to A kategórie (1996). Slovensko tak dosiahlo náležité umiestnenie, hoci po rozpade Československa muselo začať takpovediac od piky.
Šatan bol úspešným v NHL aj na medzinárodných súťažiach hádam najviac spomedzi všetkých hráčov jeho éry. Dôvodom jeho uvedenia do IIHF Siene slávy sú jeho medzinárodné úspechy, no odohral aj 1 050 zápasov v základnej časti NHL a s Pittsburghom v roku 2009 vyhral Stanley Cup.
V roku 1993 bol Edmontonom draftovaný ako 111. hráč v poradí na základe silnej nováčikovskej sezóny v československej lige. Rok po jeho prvej seniorskej sezóne sa dostal do severnej Ameriky počas skrátenej výlukovej sezóny, kde hral za štyri tímy v troch ligách. Prvýkrát sa v NHL objavil v sezóne 1995/96 v drese Oilers a pred druhou NHL sezónou hral v septembri 1996 za Slovensko na jeho treťom veľkom turnaji, Svetovom pohári.
Šatana neskôr počas tej istej sezóny vymenili do Buffala a práve v drese Sabres zaznamenal množstvo svojich skvelých sezón v NHL, vrcholom ktorých bolo finále v roku 1999, kedy ale Sabres napokon prehrali s Dallasom.
O rok neskôr Slováci ukázali, čoho sú schopní, keď sa na Majstrovstvách sveta 2000 prebojovali až do finále, no prehrali so svojím najväčším rivalom, Českom, 3:5. Šatan, kapitán slovenskej reprezentácie, viedol v tabuľke skórovania (10 gólov) aj bodovania (12) a bol vyhlásený za najužitočnejšieho hráča turnaja.
O dva roky neskôr sa Slováci vrátili dokončiť to, čo začali, vyhrali zlaté medaily ako aj miesto v slovenskej histórii. Šatan bol kapitánom aj tohto tímu a vedenie IIHF ho vymenovalo za najlepšieho útočníka. Celkovo mal kapitánske „céčko“ na slovenskom drese deväťkrát, osemkrát na Majstrovstvách sveta a v roku 2004 na Svetovom pohári.
Jedným z výnimočných črtov Šatanovej kariéry je neslabnúca kvalita jeho hry. V roku 1994 viedol na Olympiáde v počte strelených gólov, no to aj v počte bodov v rokoch 2000 a 2002 na majstrovstvách sveta. Svoj jediný Stanley Cup vyhral s Pittsburghom v roku 2009 vo veku 34 rokov a v roku 2012 na Majstrovstvách sveta získal ďalšie striebro.
Šatan je jedným z dvoch hráčov, ktorí vyhrali striebro v roku 2000, zlato v roku 2002 a opäť striebro v roku 2012 (tým druhým je Michal Handzuš).
Keď v roku 2014 ukončil hráčsku kariéru, pokračoval v úspechoch na riadiacej úrovni. Bol menovaný generálnym manažérom tímu Európy na Svetovom pohári 2016, tímu, ktorý svet šokoval svojím postupom do finále proti Kanade. Následne sa stal generálnym manažérom slovenskej reprezentácie.
Hayley Wickenheiserová
narodená v Shaunavone, Saskatchewan, Kanada, 12. augusta 1978
Dlho predtým ako Hayley Wickenheiserová odohrala svoj posledný zápas v drese Kanady (na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji žien v roku 2016) bolo jasné, že jedného dňa ju IIHF za jej kariéru ocení. Bola taká dobrá tak dlho.
A dobrou ju neurobili iba čísla. Samozrejme, boli tam, ale boli výsledkom osobnosti, ktorá nikdy nepovedala dosť, nikdy nepristala na kompromis, nikdy nepovedala, že lepšie to nejde.
Čísla ukazujú, že je prvá v rebríčku strelených gólov na Olympiáde (51 bodov v 26 zápasoch) aj na majstrovstvách sveta žien (86 bodov v 61 zápasoch) a že vyhrala viac medailí než ktorákoľvek iná hokejistka (13 – 7 zlatých, 6 strieborných). Čísla ďalej hovoria, že vyhrala rekordné štyri olympijské zlaté medaily a dvakrát bola menovaná najužitočnejšou hráčkou turnaja (v rokoch 2002 a 2006) a že žiaden iný športovec na svete sa nezúčastnil Olympiády viackrát ako on - päťkrát.
Celkovo drží alebo sa delí o osem olympijských rekordov a štyri rekordy zo ženského šampionátu, ktoré získala počas svojej pozoruhodnej 22-ročnej kariéry.
Prvý náznak toho, že mladá Wickenheiserová niečo dokáže, prišiel veľmi skoro. Vo veku 12 rokov hrala za Albertu na Kanadských zimných hrách do 18 rokov. Nebola len do počtu – strelila víťazný gól turnaja a stala sa najužitočnejšou hráčkou finálového zápasu.
Wickenheiserová debutovala v kanadskom tíme v roku 1994 na Majstrovstvách sveta žien už ako 15-ročná. O tri roky neskôr na ďalšom oficiálnom turnaji IIHF sa dostala do all-star tímu turnaja a rozhodne bola silnou hráčkou, s ktorou treba počítať.
Čo na nej bolo? Slovom – všetko. Vytrénovala si silu v nohách, vďaka čomu mala tempo ako žiadna iná. Donekonečna trénovala streľbu a puk vedele vystreliť najlepšie zo všetkých v súťaži. Trénovala celý rok a bola dosť silná na to, aby hrala s mužmi, čo aj robila – vo Fínsku, kde sa stala prvou ženou, ktorá strelila gól v mužskej profesionálnej súťaži.
Jej odhodlanie bolo tak dravé, až bolo zastrašujúce. Mala veľmi silnú vôľu a svoj tím vedela doviesť k víťazstvu slovami aj skutkami.
Mimo ľadu bola morálne natoľko rešpektovaná, že ju požiadali predniesť olympijskú prísahu v roku 2010 a v roku 2014 bola na otváracom ceremoniáli vlajkonosičkou Kanady. V tom istom roku bola vymenovaná do Medzinárodného olympijského výboru (IOC), najdôležitejšej funkcie, akú môže športovec zastávať mimo hry.
V lete 2018 Wickenheiserová rozvírila vody NHL a zapísala sa do dejín, keď ju Toronto Maple Leafs prijalo ako asistentku riaditeľa rozvoja hráčov, čo bol krok uznávaný vo všetkých kruhoch, pretože ak zamestnáte Hayley Wickenheiserovú, zamestnáte celoživotného víťaza.
narodená v Shaunavone, Saskatchewan, Kanada, 12. augusta 1978
A dobrou ju neurobili iba čísla. Samozrejme, boli tam, ale boli výsledkom osobnosti, ktorá nikdy nepovedala dosť, nikdy nepristala na kompromis, nikdy nepovedala, že lepšie to nejde.
Čísla ukazujú, že je prvá v rebríčku strelených gólov na Olympiáde (51 bodov v 26 zápasoch) aj na majstrovstvách sveta žien (86 bodov v 61 zápasoch) a že vyhrala viac medailí než ktorákoľvek iná hokejistka (13 – 7 zlatých, 6 strieborných). Čísla ďalej hovoria, že vyhrala rekordné štyri olympijské zlaté medaily a dvakrát bola menovaná najužitočnejšou hráčkou turnaja (v rokoch 2002 a 2006) a že žiaden iný športovec na svete sa nezúčastnil Olympiády viackrát ako on - päťkrát.
Celkovo drží alebo sa delí o osem olympijských rekordov a štyri rekordy zo ženského šampionátu, ktoré získala počas svojej pozoruhodnej 22-ročnej kariéry.
Prvý náznak toho, že mladá Wickenheiserová niečo dokáže, prišiel veľmi skoro. Vo veku 12 rokov hrala za Albertu na Kanadských zimných hrách do 18 rokov. Nebola len do počtu – strelila víťazný gól turnaja a stala sa najužitočnejšou hráčkou finálového zápasu.
Wickenheiserová debutovala v kanadskom tíme v roku 1994 na Majstrovstvách sveta žien už ako 15-ročná. O tri roky neskôr na ďalšom oficiálnom turnaji IIHF sa dostala do all-star tímu turnaja a rozhodne bola silnou hráčkou, s ktorou treba počítať.
Čo na nej bolo? Slovom – všetko. Vytrénovala si silu v nohách, vďaka čomu mala tempo ako žiadna iná. Donekonečna trénovala streľbu a puk vedele vystreliť najlepšie zo všetkých v súťaži. Trénovala celý rok a bola dosť silná na to, aby hrala s mužmi, čo aj robila – vo Fínsku, kde sa stala prvou ženou, ktorá strelila gól v mužskej profesionálnej súťaži.
Jej odhodlanie bolo tak dravé, až bolo zastrašujúce. Mala veľmi silnú vôľu a svoj tím vedela doviesť k víťazstvu slovami aj skutkami.
Mimo ľadu bola morálne natoľko rešpektovaná, že ju požiadali predniesť olympijskú prísahu v roku 2010 a v roku 2014 bola na otváracom ceremoniáli vlajkonosičkou Kanady. V tom istom roku bola vymenovaná do Medzinárodného olympijského výboru (IOC), najdôležitejšej funkcie, akú môže športovec zastávať mimo hry.
V lete 2018 Wickenheiserová rozvírila vody NHL a zapísala sa do dejín, keď ju Toronto Maple Leafs prijalo ako asistentku riaditeľa rozvoja hráčov, čo bol krok uznávaný vo všetkých kruhoch, pretože ak zamestnáte Hayley Wickenheiserovú, zamestnáte celoživotného víťaza.
Cena Bibiho Torrianiho
Konstantin Mihaylovnarodený v Sofii, Bulharsko, 22. mája 1964
Konstantin a jeho brat – dvojča Boris – začali hrať na známom sofijskom nekrytom štadióne Družba vďaka svojmu otcovi Simeonovi, ktorý tiež roky hrával v bulharskej lige.
Konstantin rýchlo prejavil záujem o pozíciu brankára a urobil všetko preto, aby svoj sen dosiahol. Svoje prvé brankárske rukavice si vyrobil zo starých hokejových rukavíc a aj neskôr si v šatni nechával náradie na opravu svojho výstroja, keď tímy na to ešte nemali špecializované pozície.
Mihaylov bol tiež prvým bulharským brankárom, ktorý mimo ľadu trénoval špeciálne pre svoju hráčsku pozíciu, sústreďujúc sa na strečing, používajúc tenisové loptičky na zlepšenie koordinácie zraku a rúk a trénujúc ďalšie zručnosti špecifické pre brankárov.
Prvýkrát za svoju krajinu hral v roku 1981 na juniorských Majstrovstvách sveta B kategórie. Jeho prvý seniorský turnaj prišiel v roku 1985 v C kategórii Majstrovstiev sveta vo francúzskom Megeve. Tie odštartovali rekordný počet brankárových 28 účastí na svetovom šampionáte. Jeho poslednými boli 2014 IIHF Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji tretej divízie, keď mal 49 rokov. Bulharsko reprezentoval aj na mnohých Majstrovstvách sveta v inline hokeji, naposledy v roku 2015 po jeho 51. narodeninách.
Vo svojej kariére mal samozrejme niekoľko veľkých úspechov. Mihaylov dopomohol Bulharsku vyhrať C kategóriu majstrovstiev sveta v roku 1991 a postúpiť tak do B kategórie. Bulharský tím hral dosť dobre na to, aby vo vyššej kategórii zotrval aj nasledujúci rok.
Dvakrát bol menovaný najlepším brankárom turnaja, najprv v roku 1990 a potom, celkom neuveriteľne, o 16 rokov neskôr – vo veku 42 rokov. Za Bulharsko hral na troch olympijských kvalifikačných turnajoch, v roku 2005, 2009 a 2015 (keď na jeden zápas nastúpil ako náhradník). V bulharskej kabíne bolo známym vtipom, že bol za najlepšieho hráča vyhlásený toľkokrát, že už každý jeho kamarát alebo rodinný príslušník má pekné hodinky (typický darček pre najlepšieho hráča)!
V lige bol Mihaylov hviezdou HC Levski Sofia v bulharskej lige, v ktorej odohral 20 z jeho 25 sezón. Dve sezóny odohral za Akademik SF (tiež v Bulharsku) a jednu za Istanbul Paten Kulubu (Turecko), Amneville (Francúzsko, druhá divízia) a CSKA Sofia (Bulharsko).
Cena Paula Loicqa
Jim Johannsonnarodený v Rochestri, Minnesota, Spojené štáty, 10. marca 1964
zomrel v Colorado Springs, Colorado, Spojené štáty, 21. januára 2018
Johannson bol draftovaný tímom Hartford Whalers v roku 1982. Štyri roky hral za Wisconsinskú univerzitu v NCAA, pomohol Badgers do národných majstrovstiev v roku 1983. Po promóciách v roku 1986 začal profesionálnu kariéru v IHL.
Počas svojej univerzitnej kariéry hral Johannson na dvoch juniorských šampionátoch a ako profesionálny hráč hral na Olympiáde v roku 1988 a 1992 a na Majstrovstvách sveta v roku 1992. Jeho brat John a zosnulý otec Ken tiež hrávali v červeno-bielo-modrom drese USA a až čas ukázal, že bol JJov osud byť do hokeja aktívne zapojený skôr ako riadiaci pracovník než ako hráč.
Po ukončení kariéry v roku 1994, JJ nastúpil v tíme Twin Cities Vulcans, juniorskom tíme A kategórie USHL ako generálny manažér. Počas piatich rokov tam vybudoval tím, ktorý vyhral v roku 2000 národné majstrovstvá a v tom momente do deja vstúpilo USA Hockey.
JJ začal svoju kariéru ako generálny manažér medzinárodných aktivít a za tri roky bol povýšený na staršieho riaditeľa hokejových operácií. O štyri roky sa stal asistentom výkonného riaditeľa, do pozície, ktorá ho viac-menej urobila zodpovedným za každý tím, ktorý Spojené štáty zostavili do súťaží IIHF, a to tak mužských, ako aj ženských.
Pod jeho dozorom vyhral tím do 20 rokov tri zlaté medaily, najpamätnejšiu v Ufe v roku 2013. Johannson pomohol rozvinúť program pre hráčov do 18 rokov, ktorí sa v mužskej súťaži taktiež stali jedným z vedúcich tímov. Takisto bol zodpovedný za výber hráčov v rokoch 2010, 2014 a na Olympiádu 2018.
Bolo za ním viac než len jeho tituly, bol profesionálny a skromný, súťaživý, morálny, pracovitý a láskavý. Odišiel priskoro, ale než odišiel, stihol sa podpísať do svetového hokeja.